Rozvadzská zvonica – nemôžeme ju využiť aj na niečo iné, ako na to, na čo bola postavená ? Niekedy však príde nápad, že čo keby sme s ňou niečo… ? Nápad strelíš len tak odboku, povieš to niektorým kamarátom a čakáš na ich reakcie. A tie aj prídu. Od tých dobrých a povzbudivých, cez tie neutrálne a zhovievavé, až po tie škodoradostné.

Živý orloj? Na zvonici? Čože je to zas za nápad? Komu je toto treba? No koho už len toto zaujíma! Samozrejme, že určité pochybnosti prídu, ale keď to tak reálne zrátam, tak čo sa môže pokaziť? Počasie? Tak to určite, ale ako vieme ovplyvniť počasie? Že neprídu ľudia? Tak si to spravíme len pre seba a našich známych. Že nám ostane víno? To sa nám síce ešte nestalo, ale aj s tým si predsa vieme poradiť. Vianočný program máme predsa pripravený a odskúšaný, tak čoho sa máme báť.
Keď prvýkrát vojdem do zvonice a pozerám, ako jednoducho a dômyselne je vyriešené uchytenie zvona, tak potichu vzdávam úctu starým majstrom pred ich fortieľom. V tú chvíľu mi je jasné, že ma už nič nemôže odradiť a pokus o prvý živý orloj na Slovensku spoločne s ostatnými dotiahneme do úspešného konca.

Takže zorganizujeme „kasting” na apoštolov, vyberieme hudbu a dáme niekoľko tréningov. Dáme dohromady atribúty pre apoštolov, doladíme scenár, zorganizujeme generálku, zoženieme javisko, osvetlenie, ozvučenie, stany, lavice, stoly, občerstvenie, kameramana, redaktorov, oznam do rozhlasu a môžeme začať. Vianočný program, v ktorom spoločne účinkovali FS Rozvadžan a DFS Lampášik, sa už tradične vydaril, a tak všetci už len s napätím čakali, čo to bude za orloj. A dočkali sa. Moderátorka v krátkosti poskytla informácie o všetkých dvanástich apoštoloch a o tom ako ich rozoznáme.
Potom sa už na javisku objavila smrtka s kosou a začala zvoniť na zvonci. Po jej zazvonení sme zhasli osvetlenie javiska a osvetlené zostali len okná zvonice. Začala hrať príjemná zvonkohra a v oknách zvonice sa postupne ukazovali a poklonili všetci dvanásti apoštoli. Záver programu bol veľmi romantický, lebo keď náš rodák-kňaz Juraj Sedláček dával všetkým prítomným krátke požehnania, tak sa z oblohy začali chumeliť snehové vločky, a tak dotvárali nefalšovanú vianočnú atmosféru tohto stretnutia.

Bolo veľmi príjemné zažiť takúto spoločnú a spontánnu radosť medzi našimi spoluobčanmi.
Dúfajme, že aj v budúcnosti budeme mať takúto možnosť a spoločne prežijeme takéto chvíle. Na záver sa chcem poďakovaľ všetkým tým, ktorí sa na tomto vydarenom podujatí podieľali, obetovali svoj voľný čas a aj financie na to, aby sme spoločne zažili čaro vianočnej pohody a spolupatričnosti.

A čo zvonica? Stále stojí na svojom mieste, je už čiastočne opravená, ale pamätá si aj na časy, keď bola ošarpaná. Pamätá si aj na časy, keď jej nejakí dobráci poškodili sošky anjelov. Nemali by sme ľahostajne chodiť okolo vecí, ktoré len evidujeme, že sú. Niekedy ani nevieme, čo nám naši predkovia zanechali.
Niekedy však príde nápad, že čo keby sme s ňou niečo…?
Vendelín Sedláček